Z Polkowského básní srší prazvláštna sila – nevídaná sebaistota básnikovho nazerania sveta, ktoré ku čitateľovi preniká pokojným, avšak sýtym hlasom, bez zbytočného halasu a rétorických vzletov, hoci nie bez pátosu. Veď je tu reč o tragických osudoch. Neplynie odtiaľ ľahká útecha, naopak, dobro zriedkakedy víťazí a deje sa to za cenu nesmierneho úsilia, nespočetných obetí a odriekania. Napriek tomu však nejde o katastrofickú víziu, ktorá by prekypovala beznádejou. Vnútorná sila tejto poézie nepripúšťa zúfalstvo. (JMR)