Pri pohľade na českú spoločnosť posledných rokov sa zdá, ako by Masaryk, ktorého rysom bola ušľachtilosť a zásadnou požiadavkou mravnosť, nikdy nebol súčasťou našej minulosti. V dobách útlaku sa o ňom však mlčalo, český národ však zažil ešte jedno obdobie, ktoré vyvracalo všetko pozitívne, čím dovtedy žil. Už za rok po Masarykovej smrti sa v zmrzačenom pomníchovskom štáte vyliala žumpa rozkladného jedu, ktorý ale nevyhnutne musel v národných žilách kolovať desaťročia predtým. Mnohí uverili, že doterajšie smerovanie spoločnosti bolo mylné a jeho protagonistov označili za národných zradca. Zastavme sa dnes na niektorom rušnom mieste a rozhliadnime sa po okoloidúcich: sú neveselé zástupy naozaj dedičmi čias prvej Československej republiky, slávne povstavané z popola Veľkej vojny? Kde bytuje alebo kam sa podel duch doby, v ktorej občania dávali verejnosti dary pod heslami ako NÁRODU ČESKÉMU VENOVANÉ, VEDE A PRÁCI? Aká presná je historická pamäť? Či nám ktosi prehodil cez hlavy smrteľný závoj? Je Masarykovo presvedčenie stále s nami, a nie sme teda sami? Alebo by sme si mohli Masaryka pre naše dni aspoň požičať? „NEDAŤ SA, TO JE VŠETKO!“