Korešpondencia dvoch kľúčových osobností našej osvietenskej vedy a ranej fázy národného obrodenia je priamym svedectvom utvárania národného vedomia a rozvoja vedeckého života v poslednej tretine 18. storočia v českých krajinách.
Na pozadí dvoch individuálnych osudov v nej rezonujú niektoré otázky a problémy celospoločenského charakteru (josefínske reformy, rušenie kláštorov), dobové učenecké spory, premeny estetických foriem – doznievanie konceptu historia litteraria a nástup naratívnych tendencií v diele Františka Faustina Procházku a Josefa sú aj správy všedné, bežné, každodenné, teda také, ktoré vstupujú do každej súkromnej učeneckej korešpondencie.