Legendy Židov patria neoddiskutovateľne do pokladnice svetovej literatúry, do ktorej vstúpili ako „príbehy, ktoré v Biblii nenájdete“ alebo ako „všetky židovské legendy v kocke“. Ginzberg vynikal schopnosťou vstrebávať stovky príbehov a ich verzií v pôvodných jazykoch a všímať si rozdiely, ktoré naznačujú, ktorý príbeh je pôvodný a ktorý odvodený. Toto Ginzbergovo dielo dodnes predstavuje odrazový mostík pre štúdium biblických legiend všeobecne a autorove závery neboli neskoršími objavmi tzv. zvitkov od Mŕtveho mora a gnostických rukopisov z Nag Hammádí vyvrátené, ale napospol potvrdené. Českému čitateľovi, ktorý sa s nimi doteraz nemal možnosť zoznámiť, umožňujú prvýkrát nahliadnuť do textov, ktoré sa formovali tisíce rokov a ktoré úzko súvisia s pojmom „ústna Tóra“. Tóra samotná (treba vždy písať s veľkým písmenom) nie je len učenie (náuka) či päť kníh Mojžišových, ale je tiež synonymom pojmu Tanach, celej židovskej Biblie. Tóra navyše nie je len Písmo sväté, úzko sa spájajúce so svätostánkom, ale aj živá bytosť, predchádzajúce stvoreniu človeka a sveta. Na jej podvojný charakter – písomný a ústny – nemožno zabúdať. Písomná forma je vonkajším prejavom Tóry, zjaveným „fyzickým artefaktom“, nutne sprevádzaným vnútorným obsahom, teda ústnou Tórou, ktorá vznikala súbežne s „hmotným“ textom. A hoci prvým uceleným písomným vyjadrením ústnej Tóry je až rabínska Mišna zo začiatku 3. stor. po Kr., rozhodne to neznamená, že „príbehy, ktoré v Biblii kresťan nenájde“, sú „dodatočným výmyslom“ rabínov odtrhnutých od bežného života židovskej komunity. Práve naopak. Ginzberg celým svojím dielom poukazoval na to, že oba aspekty vznikali synchrónne. Bez nich by „Tóra“ nikdy nebola celá. Na písomné zaznamenanie ústnej Tóry bol daný dôvod až po zničení Chrámu v roku 70 po Kr. (po tzv. churbane), teda po skončení obdobia druhého chrámu. V skratke to vyjadruje tvrdenie, že „Tanach je Chrámom po churbane“: hmotný Chrám zmizol, ale prijal podobu duchovnú, ktorú nikdy nestratil a nikdy stratiť nemôže.