Mnoho cisárov, ktorí vládli vo svojej dobe najväčšej známej ríši, bolo zabudnutých. Na ich busty v príšerí tmavých depozitárov múzeí sadá prach. Jeden z nich nás však svojimi myšlienkami dokáže inšpirovať aj po dvoch tisícoch rokoch. Marcus Aurelius. Neskôr často predstavovaný ako chorý alebo bledý, ktorý ale prežil nielen zášť na rímskom dvore, ale aj smrť svojich detí, mnohoročný pobyt kdesi na severe v Panónii medzi divokými barbarskými kmeňmi alebo zradu svojho najbližšieho priateľa. Ako to dokázal, zachovať sa vždy múdro a rozvážne? Čo mu pomáhalo v ťažkých situáciách? Čo sa mu asi naháňalo v hlave? Je to stoický prístup k veciam. Rímsky cisár Marcus Aurelius bol zároveň posledným známym stoickým filozofom antického sveta. Hovory k sebe, jeho osobný denník, sú čítané dodnes ako jedno z klasických diel sebarozvojovej a duchovnej literatúry všetkých čias. Donald Robertson vo svojej knihe umne prepája Markov život s jeho filozofiou, čím vytvára presvedčivú modernú príručku stoickej múdrosti, ktorou sa po celé stáročia riadil nespočetné množstvo jednotlivcov na svojej ceste za dosiahnutím väčšieho naplnenia a emočnej odolnosti.