Monografia Mileny Lenderovej zachytáva postavenie žien, najmä zo stredného mestského stavu, v českých krajinách v "dlhom" 19. storočia. Prihliada na vývoj strednej a sčasti západnej Európy; využíva pramenné podklady, opiera sa o osobné denníky, korešpondenciu, memoáre, ženskú tlač a autentickú odbornú literatúru lekársku, filozofickú, pedagogickú, právnickú. Vychádza aj z dobových feministických textov a obrazových materiálov. Primárnym cieľom bolo sledovať beh života ženy v jeho cykloch – detstve, dospievaní, manželstve, materstve – a záväzného modelu feminity pestovaného najmä v stredných spoločenských vrstvách. Pozornosť je venovaná postaveniu ženy v domácnosti, jej hygiene a obliekania, ale aj dievčenskému vzdelávaniu vrátane úsilia o získanie prístupu k stredoškolskému (1870 vznikol štátny dievčenský učiteľský ústav, 1890 súkromné dievčenské gymnázium Minerva) a univerzitnému vzdelaniu (najskôr sa dievčatám otvorila filoz fakulta pražskej univerzity) a prieniku žien na pracovný trh; oboje je fenoménom až samého sklonku storočia. Samostatná kapitola pripomína vzťah žien k umeniu - patrí spisovateľkám, maliarkam a divadelným umelkyniam. Po celé 19. storočie sa usilovali prvé feministky (Karolina Svetlá, Žofia Podlipská, Eliška Krásnohorská, Teréza Nováková a ďalšie) o právo žien na slušné zaobchádzanie, súkromie, vzdelanie, vlastnú profesiu, ekonomickú nezávislosť. To všetko im doteraz väčšina mužov upierala, zosmiešňovala novinárky, spisovateľky a všeobecne ženy, ktoré ženskú emancipáciu presadzovali. Niektorí muži – napríklad Vojtech Náprstok či TG Masaryk – ich snahy naopak podporovali. Drvivá väčšina žien však považovala za zmysel života uzavrieť manželstvo, starať sa o domácnosť, manžela a deti; úsilie prvých feministiek a ich zástancov príliš nechápali a nesúhlasili s ním. Vzdelaných žien a žien materiálne nezávislých však pozvoľna pribúdalo: samostatných živnostníc i učiteliek, úradníčok, vychovávateľiek, ba aj prvých lekárok, maliarok, spisovateliek, novinárok... Spočiatku často rezignovali na materstvo; lekárky zostávali slobodné dobrovoľne, pre učiteľky v Rakúsko-Uhorsku vyplýval takýto celibát zo zákona. Zrušilo ho až Národné zhromaždenie mladej Československej republiky v roku 1919. To isté Národné zhromaždenie potom dalo ženám rovnosť a ničím nespochybniteľné volebné právo...