Doménou literárnej historičky a editorky Jaroslavy Janáčkovej je česká literatúra 19. storočia. Po množstve autorských monografií alebo problémovo koncipovaných súborov štúdií predstavuje prítomná kniha prvý výbor z jej kratších statí publikovaných v ťažko dostupných časopisoch alebo zborníkoch, doplnený o príspevky doposiaľ netlačené. Štátu autorka vyberala zo zrelého obdobia svojej vedeckej práce, siahajúceho od sklonku šesťdesiatych rokov 20. storočia do súčasnosti. Prihliadala na to, aby na čiastkových príkladoch poukazovali k vybraným metodologickým problémom, ktorých sa vo svojej práci literárnej historičky dlhodobo dotýkala (kritika, čitateľ, trvanie žánru, štúdium ohlasu literárnych diel, ich nadnárodná inšpirácia, populárna literatúra, konfliktná situácia literárnej komunikácie, korešpondencia) . Najmä jej však išlo o to, aby vybrané štúdie ukazovali literatúru – predovšetkým predminulého veku – ako otvorené žriedlo hodnôt, otázok, zmyslu, navštevované tými najväčšími zo súčasných básnikov či prozaikov, ako boli Jaroslav Seifert, Vladimír Holan, Ján Skácel či Ladislav Fuks, ai ich prostredníctvom trvajúce v našej prítomnosti. Tým je dané aj centrálne pravidlo výberu, uprednostňujúce jednotlivé dielo ako interpretačnú výzvu alebo s tvorivou osobnosťou spojené mikroskopické priehľady do literárnej komunikácie pred štúdiami prehľadovými, syntetizujúcimi, kultúrne typologickými. Jedinou výnimkou z tohto pravidla je dlhšia kapitola posledná, pokúšajúca sa naopak o makroskopický pohľad na českú literárnu kultúru 19. storočia a ponúkajúca okrem iného pozadie súvislostí k čiastkovým pojednávaným otázkam. Kniha je otvorená úvodom, v ktorom autorka začleňuje vybrané štúdie do príbehu svojho profesionálneho života.