Uhorskobrodská sympózia JA Komenského v ofenzíve (1971–1989) Publikácia prináša históriu uhorskobrodských sympózií, ktorá sa stala jedným z útočísk ak nie priamo slobodného bádania, teda aspoň slobodného premýšľania význačných tém českej historiografie v období po augustovej normalizácie. Analýza okolností ich vzniku a formovania sa zameriava predovšetkým na vzťah českej historiografie a mocenskej stratégie jej kontroly v rokoch 1948-1989. V prvej časti tejto publikácie sa autori venujú formovaniu hlavných centier a publikačných platforiem komeniologického bádania v Československu v rokoch 1945-1989. Štáty Doubravky Olšákovej a Vladimíra Urbánka mapujú vývoj českej komeniológie v centre (Praze) aj na periférii (Uhorskom Brode), kde bol dohľad oficiálnej moci, resp. oficiálna historiografia, značne oslabený. Druhá časť je venovaná komparatívnemu pohľadu na spôsob bádania o ranom novoveku v stredoeurópskom kontexte. Zo zahraničných autorov sa tu nad postavením ranne novovekej historiografie zamýšľa Maciej Górny či Stanislaw Roszak, zo slovenských potom Mária Koldinská. Posledná časť prináša redigované rozhovory s organizátormi aj účastníkmi komeniologických sympózií v Uherskom Brode. Medzi nich patrili nielen komeniológovia (Jiří Beneš, Martin Steiner, Mária Kyralová, Markéta Klosová, Marta Bečková, Vojtech Balík), ale aj filozofi (Jaroslava Pešková, Stanislav Susedík) či historici. Rovnako tak obsahuje tento zväzok rozhovory k dejinám mimopražského komeniologického bádania, ktoré sú reflektované predovšetkým v rozhovoroch so Svätoplukom Bimkom, Dagmar Hanelovou, Františkom Hýblom, Jozefom Hapákom či Danou Večerovou.