Autorka Oneskorených spomienok sa narodila v roku 1930 do asimilovanej židovskej rodiny. Pokojný rodinný život, finančné zabezpečenie a ako kulisa Praha, "najkrajšie mesto na svete", sa zdajú byť zárukou budúcich predvídateľných desaťročí. Koncom tridsiatych rokov však dostávajú politické udalosti rýchly spád: prvé mesiace nacistickej okupácie znamenajú pre Židov rastúcu diskrimináciu, stratu majetku, ponižovanie a neistotu. Nasleduje deportácia do Terezína a neskôr do Osvienčimu. "Jedenásť mi bolo v Prahe, dvanásť v Terezíne, trinásť v Osvienčime, štrnásť na pochode smrti," zhŕňa autorka svoj život lapidárne jednou vetou.
Podarí sa jej prežiť av nepredstaviteľne ťažkých podmienkach trávia posledné mesiace vojny, chorá, hladná, ničená hrôzou zo smrti. Oslobodenie Evelinu zastihuje vo Východnom Prusku, odkiaľ je evakuovaná vojenským vlakom Červenej armády do ZSSR. Ujme sa jej vojenský lekár, ktorý ju adoptuje. Nečaká ju však láskyplná rodina, ale život vedľa nefunkčného manželského páru, ktorému má "vlastná" dcéra dodať punc vytúženej normálnej rodiny. Nasledujú štyri desaťročia života v Sovietskom zväze, s novou identitou a starými spomienkami, ktoré nikto nechce počuť. So svojou traumou zostáva sama, musí sa s ňou vyrovnať, pretože nič iné nezostáva a budúcnosť veľa nesľubuje. Ako rámec rozprávania tu slúži vojnou zničený a neskôr znova budovaný Leningrad. Židovstvo treba utajovať, pretože v stalinskom režime je ciachom. Denný život určuje ideológia, bieda vydávaná komunistickým režimom za blahobyt a všadeprítomný strach. Prežíva však veľké súkromné šťastie s manželom a deťmi.
O troch tvárach 20. storočia v troch politických režimoch rozpráva autorka pútavo a vecne, kultivovaným jazykom, s obdivuhodnou vyrovnanosťou, s vedomím skutočných životných hodnôt. Nikde nepodlieha sebaľútosti, snaží sa pochopiť, ospravedlniť, odpustiť. Rozpráva nie preto, aby s niekým zúčtovala, ale preto, aby raz jej deti a vnuci – a možno aj my – vedeli.