Kniha sleduje doposiaľ úplne nespracovanú a nezhodnotenú tému „patosu“ a „patetičnosti“ v českom umení a umelecko-estetickom myslení tzv. protektorátnych rokov. V popredí stojí uvažovanie historika umenia a teoretika umeleckej skupiny "Sedem v októbri" (1939-1941) Pavla Kropáčka (1915-1943) a historičky a teoretičky umenia Ruženy Vackovej (1901-1982), ktorej rozsiahlou 1948), ktorú sa podarilo vydať krátko pred autorkiným zatknutím a mnohoročným väznením, možno považovať oi za svojím spôsobom mimoriadny príspevok k teórii performativity.
Uvažovanie o pátose je tu zároveň rekonštrukciou vzťahu medzi estetickým a umelecko-historickým uvažovaním o umení, rekonštrukciou afektívne-emocionálnej skúsenosti s umením a (est)etickým postojom vo vojnových rokoch, takmer v duchu aischylovského pathei mathos – učiť sa utrpením.