Je možné žiť kvalitný život, hoci detstvo pre nás bola takmer jednoliata hrôza a formovala nás rodina, ktorá závažnú patológiu vydávala za normu? Životný motív od raného detstva zneužívanej Zuzky, ktorej príbeh priniesla Hra na pavúčka (Triton, 2014), sa vracia aj v jej dospelosti: je zneužitá a znásilnená, pred násilníkom sa s pomocou podporných organizácií ukrýva, ocitá sa na psychiatrii a neskôr v terapeute , Ktorá je pre ňu významným medzníkom na ceste k uzdraveniu. Aj napriek pretrvávajúcemu sebapoškodzujúcemu správaniu usilovne pracuje na sebarozvoji, dochádza na terapie, pozvoľna sa stabilizuje a nestráca optimizmus ani nádej na pokojný, spokojný život so svojimi štyrmi deťmi. „Myslím, že dôležité je urobiť z toho škaredého, čo som zažila, niečo pozitívne, dať tomu zmysel. Urobiť z toho dar.“