Duškova próza Pešo do neba uchvacujúcim spôsobom demonštruje princíp životného príbehu, či lepšie príbehov ako zásadného impulzu pre príbeh zachytený textovo. Kompozičné gesto je jednoduché, striedajú sa denníkové záznamy z rekonštrukcie domu a spomienky rozprávača, iste silne autobiografického, na dôležité aj epizódne etapy v životoch najbližších predkov, kam až zrak a pamäť dohliadne. Sú aristotelsky dodržané všetky tri jednoty, miesta: záhorská dedina, času: celé jedno storočie, aj deje: všetko sa točí práve okolo rekonštrukcie jedného domu, jeho histórie, obyvateľov i súčasného stavu. To podstatné sa odohráva s postavami, žijúcimi aj v čase už zvečnenými, svojráznymi figúrami, z ktorých každá v sebe na dne nesie minimálne jednu perličku. Hrabalovskú perličku. Môžeme sa s nimi živelne smiať, pretože nám pripomínajú nás samotných. V hanbe aj cti, radosti aj smútku. A vtedy môžeme aj plakať. Všetko ľudské je na Záhorí dovolené.