Monografia skúma vzťah medzi technológiou písania, genézou textu a poetikou literárneho diela. V centre záujmu sa ocitá konkurencia manuálneho a strojového písania ako dvoch základných technologických postupov, ktoré vstupovali do významotvorného kontaktu od osemdesiatych rokov 19. storočia až do konca osemdesiatych rokov storočia nasledujúceho, keď písací stroj nahradili elektronické médiá. Odhaľuje, že najprv bol písací stroj vnímaný ako kompenzačná pomôcka pre hendikepovaných. Už na prelome 19. a 20. storočia si však tento vynález našiel svojich propagátorov medzi novinármi a prozaikmi. Stieral však akúkoľvek individualitu rukopisu a odpovedí boli au torskej knihy ako komplexné artefakty. Písanie na stroji bolo považované za typicky ženské povolanie – ale boli naozaj slovenské spisovateľky pisárkami?