Kniha vychádza vychádza k príležitosti 100. výročia Staigerovho narodenia, predstavuje reprezentatívny prierez jeho celoživotným dielom. Okrem najznámejšej Staigerovej knihy, Základných pojmov poetiky, výbor obsahuje autorove programové štúdie a články, zürišský príhovor s následným polemickým ohlasom aj ukážky z korešpondencie a spomienok. Tri oddiely knihy dokladajú Staigerov myšlienkový prínos v troch najdôležitejších, vzájomne sa prelínajúcich oblastiach: prvá je svedectvom Staigerovho pokusu o vytvorenie antropologicky fundovanej poetiky, druhý prináša texty venované - predovšetkým v dialógu s filozofiou M. Heideggera - problematika literárnej hermeneutiky, vymedzujúce Staigerov osobitý koncept štýlu a zaoberajúce sa otázkou estetického hodnotenia literárnych diel.

EMIL STAIGER (8. 2. 1908 Kreuzlingen – 28. 4. 1987 Horgen), švajčiarsky germanista, literárny vedec a prekladateľ. Po štúdiách teológie, germanistiky a klasickej filológie sa roku 1934 habilitoval na katedre germanistiky zürišskej univerzity, kde pôsobil ako profesor v rokoch 1943 až 1976. Vďaka svojim prednáškam a knihám Čas ako básnikova predstavivosť (1939) (1955) a Goethe (1952-1959) Staiger nadobudol povesti majstrovského interpreta literatúry av 40. a 50. rokoch bol aj v medzinárodnom kontexte vnímaný ako mimoriadna osobnosť nemeckej literárnej vedy. Svojím dôrazom na empatickú interpretáciu samotného literárneho textu sa Staiger vymedzil voči dobovým pozitivistickým, duchovedným, sociologickým či psychoanalytickým prístupom, v ktorých je literárne dielo degradované na ilustratívny doklad tej-ktorej metodológie . filozofia: podľa Staigera básnik rozvrhuje "časovaným" tvarom diela rytmus jedinečnej ľudskej existencie, vlastnou úlohou literárneho interpreta je potom nadšene vnímavá rezonancia tohto individuálneho rytmu. Chápanie literárneho diela, ale aj tvorivé osobnosti a určité umelecké epochy ako časovo štruktúrovaných udalostí umožnilo Staigerovi vykladať tieto fenomény zhodne ako výraz „štýlu“, pričom sám svoj interpretačný prístup nazýval „štýlovou kritikou“. Modernú literatúru nerezonujúcu s jeho predstavami o "štýlotvornom" poslaní umenia Staiger napadol v príhovore Literatúra a verejnosť (1966), ktorý vyvolal široký mediálny ohlas a viedol k Staigerovej vedeckej ostrakizácii aj k dlhodobému paušálnemu odmietaniu tzv. werkimanentnej metódy. Až v poslednom desaťročí začína byť prínos Staigerovho diela opäť spravodlivejšie hodnotený a jeho metodologický koncept je so stále určitejšou zreteľnosťou vnímaný ako jeden z kľúčových impulzov vo vývoji modernej literárnej vedy.