Kniha sleduje problém praktickej súdnosti u dvoch významných postáv filozofie 20. storočia: H.-G. Gadamera a H. Arendtovej. Hlavnou otázkou knihy je, ako sa schopnosť súdiť vzťahuje na ľudské konanie (morálne a politické). Koncepcie oboch autorov sú najprv predstavené vo svojej odlišnosti. U Gadamera je súdnosť schopnosťou správne usudzovať v jedinečnej situácii, zatiaľ čo Arendtová sleduje otázku súdenia ako problém vyjadrenia stanoviska k spoločnému svetu, ktoré si nárokuje súhlas druhých ľudí. Hlavná pozornosť je však venovaná problémom, ktoré sú obom autorom spoločné, ako je napr. otázka vzťahu súdnosti a pravidiel či problém zapustenia tejto schopnosti v zdieľanej tradícii.