Píše sa rok 2016. Gülbahar žije s manželom a dvoma dcérami už desiatym rokom v Paríži, kam sa s rodinou presťahovala z čínskej provincie Sin-ťiang, keď jej jedného novembrového dňa z Číny zavolá zamestnanec jej bývalej firmy a vyzve ju, aby prišla do Číny. podpísať nejaké dokumenty súvisiace s jej dôchodkom. Nič netušiaci Gülbahar skutočne odletí do Sin-ťiangu, návšteva rodnej krajiny sa jej však stane osudnou: onedlho po prílete ju čínske úrady zadržia, zabavia pas, zavrú do väzobnej väznice, kde je reťaze pripútaná k posteli, a po niekoľkých mesiacoch ju pod vymyslenou zámienkou odsúdi na sedem rokov do prevýchovného tábora, a to na základe procesu, ktorý trvá sedem minút a koná sa bez prítomnosti sudcu alebo obhajcu. Jej život sa na takmer tri roky premenil na nočnú moru: to, čoho bola Gülbahar vo väzbe a potom v prevýchovnom tábore – ktorému Čína oficiálne hovorí „škola“ alebo „školiace stredisko“ –, svedkom a čo musela na vlastnej koži prežiť, znesie porovnanie iba so skúsenosťou väzňov niekdajších sovietskych gulagov, ba je v istom ohľade ešte horšie. Gülbahar nepopisuje iba brutalitu dozorcov, fyzické utrpenie a živorenie v celách, v ktorých človek stráca pojem o čase a kde nemožno rozlíšiť deň od noci, ale aj nekonečné výsluchy, psychický nátlak, vydieranie, vojenskú drezúru, a predovšetkým vymývanie mozgov a indoktrináciu, im odsúdení permanentne vystavení: „Jedenásť hodín denne vás drží v učebniach bez okien, kde vás vyučujúci nútia do úmoru recitovať oslavné ódy na komunistickú stranu. Keď prestanete, potrestajú vás. A tak pokračujete, znova a znova, až nakoniec už nič necítite, na nič nemyslíte. Strácate pojem o čase. Najprv o hodinách, potom o dňoch. Prepadáte sa do prázdna.“ A to nie je všetko. Pokiaľ si väzeň chce uchovať aspoň malú nádej na prepustenie, musí „učiniť priznanie“ alebo priznať sa k zločinom, ktoré nespáchal, a pristúpiť na potupnú hru, ktorej pravidlá určujú čínski väznitelia. A tak ak sa Gülbahar po takmer troch rokoch, vďaka vytrvalému úsiliu jej dcéry a po diplomatickej intervencii francúzskej vlády, nakoniec podarilo z pekla čínskeho gulagu uniknúť, bola nútená podstúpiť to najhoršie poníženie… ------------- ------------- Gülbahar prišla v tábore takmer o rozum. Utrhla na tele i na duši rany a šrámy, ktoré sa už nikdy úplne nezahoja. Stále jej prenasledujú besy. Dnes sa však nebojí o seba, ale o svojich blízkych, ktorí zostali v Sin-ťiangu. Desia sa predstavy, že jedného dňa čínska polícia zaklope na dvere bytu jej matky, sestier, bratov a priateľov, ktorí žijú v Číne. Boja sa, že budú ako ona vypočutí, uväznení, mučení, deportovaní, že s nimi budú nakladať rovnako ako s ňou – ako so „zločincami“, s „teroristami“. Rovnako ako ona môžu zmiznúť v táboroch, prísť o svoju ľudskú dôstojnosť as ňou o všetky šťastné spomienky, vlastne o spomienky vôbec, a pomaly aj o chuť žiť. Gülbahar preto dlho váhala, či má v knihe vyjaviť svoju pravú identitu, alebo svoju výpoveď uverejniť anonymne. Nakoniec zvolila prvú možnosť. Dospela totiž k presvedčeniu, že jej dramatická skúsenosť a utrpenie, ktoré vo svojej knihe líčia, sú mimoriadne cenným svedectvom, pretože odhaľujú svetu skutočnosť, ktorú nikto nechce vidieť, ktoré však budeme musieť pozrieť do tváre – čínsku genocídu Ujgurov. Gülbahar Haitiwaji sa narodila roku 1966 v meste Kuldža v Sin-ťiangu. Vyštudovala na petrochemickej univerzite v Urumči. Po štúdiách pracovala ako ropná inžinierka v Karamaji. So svojim manželom Kerimom má dve dcéry, Gülchumar a Gülnigar. Od roku 2006 žila s rodinou v Paríži. Zatiaľ čo jej muž a obe dcéry získali vo Francúzsku štatút utečenca, Gülbahar si ponechala čínske občianstvo a vo Francúzsku žila na základe povolenia na pobyt. To sa jej stalo osudným. Keďže zostávala občiankou Čínskej ľudovej republiky, a navyše nemala formálne ukončený pracovný pomer so svojim niekdajším zamestnávateľom v Sin-ťiangu, nechala sa chytiť do pasce, ktorú jej čínske úrady nastražili: keď ju v roku 2016 vyzvali, aby prišla na krátku návštevu do Číny doriešila tu svoje pracovnoprávne záležitosti, myslela si, že sa po niekoľkých dňoch bude môcť vrátiť do svojho domova vo Francúzsku. To sa jej však podarilo až po takmer troch rokoch strávených vo väzení av prevýchovných táboroch. Dnes žije s rodinou opäť v Paríži. Gülbaharin manžel Kerim je podpredsedom Združenia Ujgurov vo Francúzsku.