Zväzky Publicistika 3 a Publicistika 4 nadväzujú na vydanú Publicistiku 2 (2012) a prinášajú objemný súhrn Čapkových referátov, recenzií, poznámok a článkov o dianí v oblasti výtvarného umenia v rokoch 1921–1930, respektíve 1931–19. Týmito zväzkami ukončujeme nielen vydávanie výtvarnej publicistiky tohto autora, ale uzatvárajú sa nimi aj celé Spisy, ktorých vydávanie zahájil v roku 2007 zväzok s Čapkovou literárnou publicistikou. Texty zaradené do posledných dvoch zväzkov boli napospol pôvodne vytlačené v periodickej tlači a pochádzajú z obdobia Čapkovho pôsobenia v Ľudových novinách, v ktorých mal na starosti rubriku pojednávajúcu o pražských výstavách. Do tohto denníka pravidelne prispieval od apríla 1921 až do svojho zatknutia 1. septembra 1939. Publikoval v ňom stovky referátov, v ktorých sledoval výtvarné aktivity v hlavnom meste. Napriek tomu, že denník nepovažoval za priestor pre výtvarne kritickú činnosť, nemožno jeho práce pre noviny čítať len ako obyčajné informatívne články o výstavách v Prahe. Takmer nikdy sa nezriekol vlastného hodnotenia, v ktorom vyjadroval svoj vyhranený nárok na výtvarnú tvorbu, ktorý sám uplatňoval vo svojom maliarskom diele. Sledoval výstavy dôležitých umeleckých osobností i menej známych autorov a so zaujatím písal o ich výtvarných počinoch. Nezabudol ani ženské umenie ani výstavy členov rôznych umeleckých spolkov, napríklad nemeckých, a bol jedným z mála, kto o nich vtedy referoval. Informoval o výstavách zahraničných výtvarníkov aj expozíciách autorov úžitkového umenia. V umeleckej tvorbe zdôrazňoval vlastný spôsob videnia a vyjadrenia, odmietal epigonstvo, rutinérstvo, konvenčnosť, lacnú efektnosť, maniere. Proti akademizmu vyzdvihoval tvorbu založenú na vlastnom názore a vnútornej slobode. Nad virtuozitu staval poctivo dosiahnuté, hoci skromnejšie umelecké výsledky. Jeho články tak v kritickom pohľade podávajú síce nie vyčerpávajúci, ale zreteľný obraz diania na pražskej umeleckej scéne v čase medzi vojnami. Popri Ľudových novinách prispieval Čapek aj do umelecky zameraných časopisov texty, ktorými sa miesto na bežného čitateľa denníka obracal v rozsiahlejších polemikách skôr na odbornú verejnosť. Triezvo reagoval na prejavy výtvarných tendencií medzivojnovej avantgardy, analyzoval jej výtvarné počiny a odmietal ideológiu, s ktorou boli spojené. Nadraďoval ľudské umeleckému, výtvarné hodnoty spájal s hodnotami mravnými. Zatiaľ čo z Čapkových textov o výtvarnom umení z rokov 1921 – 1939 napočítame v doteraz vydaných knižných výboroch len niekoľko desiatok, bibliografia ich v tomto období eviduje viac ako tisíc. Poznáme ich z výborov vydaných autorom (v Spisoch boli zahrnuté do zväzku Knihy o umení) aj posmrtne: Čo má človek z umenia a iné úvahy o umení z rokov 1911–1937 (1946), Moderný výtvarný výraz (1958), Menej výstav a viac umenie! (1999). Väčšina však zostala zverejnená len vo svojom prvom odtlačku v dobovej periodickej tlači. Naše edície chcú v kritickom vydaní sprístupniť Čapkovu publicistickú tvorbu v čo najväčšej šírke a doplniť tým jeho obraz o síce menej výrazný, ale nenahraditeľný rys. Jozef Čapek síce písal svoje príspevky len pre danú príležitosť, avšak pre svoju literárnu hodnotu tu tieto drobné diela zostávajú trvalým a pevným dokumentom, neodmysliteľným od českého kultúrneho dedičstva. Edície prinášajú kriticky pripravené texty doplnené o komentáre s vysvetlivkami, menný register a register výstav. Josef ČAPEK (23. marca 1887 Hronov – medzi 5. a 24. aprílom 1945 koncentračný tábor Bergen-Belsen). Maliar, grafik, knižný grafik a ilustrátor, kresliar, scénograf, prozaik, dramatik, básnik, autor pre deti, žurnalista, esejista, výtvarný kritik a teoretik. Brat spisovateľa Karla Čapka (1890–1938), s ktorým v mladých rokoch spoločne napísal rad poviedok (Krakonošova záhrada, Žiarivé hlbiny a iné prózy) a tri divadelné hry (Lásky hra osudná, Zo života hmyzu, Adam Stvoriteľ), a spisovateľky Heleny (1886–1961), švagor básnika a prekladateľa Jozefa Palivca. Po secesných začiatkoch príslušník kubistickej avantgardy, ktorej princípy neskôr modifikoval do prejavu osobitne oslobodené výtvarné skratky. Postupne člen Skupiny výtvarných umelcov, Mánesa, Tvrdošijných a nakoniec Umelecké besedy. Živobytie mu však zabezpečovalo predovšetkým redaktorské miesto v Národných listoch (1918–1920) a Ľudových novinách (1921–1939). Jeho literárne dielo opísalo svojrázny vývojový oblúk od básnivých expresionistických poviedok (Lelio, Pro delfína) cez baladickú novelistiku (Tieň paprade) po novátorské bezdejové prózy (montaignovský filozofujúci esej Kulhavý pútnik, pascalovský súbor „myšlienok“ Psaných). Ako aktívny masarykovec a antifašista bol nemeckými okupantmi zatknutý hneď v prvý vojnový deň 1. 9. 1939 a pripravený o život na samom prahu mieru.