Kniha Múdrosť starých Čechov s podtitulom Odveké základy národného odboja, ktorá vyšla roku 1943 v americkom exile, zaujíma jedinečné miesto v tvorbe Romana Jakobsona (1896–1982). Literárnohistorický záujem tu prerastá v otvorene manifestovanú ideológiu „československého“ vlastenectva, ktoré sa účinne zapája do národného odboja proti nacizmu. Hoci sa jedná o najrozsiahlejšiu Jakobsonovu bohemistickú prácu, nikdy už znova nevyšla a stala sa bielym miestom v znalosti jeho diela, skôr legendou než poznanou skutočnosťou. V čase vydania pritom vyvolala značnú pozornosť a búrlivé reakcie od nadšeného pritakania až po úplné odmietnutie. Nové komentované vydanie spisu preto sprevádzajú hlavné príspevky exilovej polemiky, do ktorej vtedy vstúpili významné osobnosti českej politiky, vedy či kultúry: Stanislav Budín, JL Hromádka, Adolf Hoffmeister, Jiří Voskovec, Eduard Goldstücker a Otakar Odložilík. Polemika o Jakobsonovej knihe nahrádzala dlho chýbajúcu domácu diskusiu a predznamenávala mnohé z povojnových kontroverzií o novej orientácii československej spoločnosti. Tvorí tak doposiaľ málo známu súčasť diskusií o tzv. českej otázke a zmysle českých dejín z perspektívy angažovaného myslenia československého vojnového exilu. Rozsiahla výkladová štúdia editorov Tomáša Hermanna a Miloša Zelenku novo osvetľuje miesto Romana Jakobsona v českej kultúre a vede na pozadí jeho vojnového spisu. Ich interpretácia načrtáva rôzne perspektívy, v ktorých je možné nazerať Jakobsonovo vedecké i verejné pôsobenie, všeobecne sa ale týka zásadnej témy intelektuálnych dejín 20. storočia – úlohy vedy, pokiaľ bádateľ zaujíma postoj k politickým a ideologickým otázkam a svojimi znalosťami sa chce aktívne podieľať riešenie.