Rozhovor o hľadaní koreňov v tradíciách a mystike legiend rodného kraja ao pokore k Božiemu všedenstvu s fotografickou esejou o obrazoch sveta videných ako mapy neba i zeme.

Roman Řezáč, respektíve Roman Johan Hubert Řezáč, sa narodil v Dolnej Polici, niekdajšej sudetonemeckej Niederpolitz, do česko-nemeckej rodiny v dome, v ktorom po niekoľko generácií žili, pracovali a umierali jeho predkovia a ktorý nastálo nikdy neopustil.
Narodil sa trinásť rokov po ukončení snáď poslednej svetovej vojny a desať rokov po tom, čo v tejto krajine zomrela demokracia. Narodil sa do doby, kedy bola naša krajina na dlhé roky odsúdená chodiť so sklopenou hlavou a jej ľud s odhodlane rozosmiatymi tvárami a so strachom v očiach. Od svojej pôvodnej profesie fúkača skla, ktorú vyštudoval na Strednej sklárskej škole v Novom Bore, odišiel po čase do uránových baní v Stráži pod Ralskom, kde pracoval ako baník a neskôr ako geofyzik, aby sa vrátil späť ku sklu a až po roku 1990 zakotvil ako drobný súkromný poľnohospodár, hospodáriaci na pozemkoch historicky priľahlých k jeho rodnému domu, k domu rodiny Řezáčov.
V hlavnom segmente svojej duše a svojho srdca je ale, v pravom a prapôvodnom zmysle slova, celoživotným písmákom. Je prekladateľom nemeckých, kurentom písaných archiválií, legiend a miestnych frazeologizmov, spolupracujúcim s mnohými historikmi, archívmi a múzejnými inštitúciami a je zberateľom, katalogizátorom a analytikom sudetonemeckých nárečí a dialektov. Je bádateľom, autodidaktickým etnológom a roky bol aj zvoníkom v pútnickom areáli kostola Navštívenia Panny Márie v Hornej Polici, vychovaným v pokore k prírode av úcte k Eucharistii.
Tento svojrázny služobník Boží a vizionár je ale v neposlednom rade aj svojbytným maliarom, zachytávajúcim v témach svojich obrazov dejinné okamihy i všedné chvíle z okolia a histórie svojho rodiska osobitou optikou duší svojich predkov. Roman Johan Hubert Řezáč hľadá svoju životnú cestu vo vlastných imaginatívnych pohľadoch do minulosti a do hlbín nami nepoznaných príbehov a histórie etnika donedávna žijúceho v tomto kraji. Je tak ojedinelým kľúčom k prípadnej snahe o pochopenie kultúrnej a sociálnej antropológie života etnika násilne vytlačeného z kraja údolia Ploučnice a obrazne povedané je aj akýmsi kľúčom k ladeniu hlasov zvonov do mäkkých, mollových harmónií, na ktorých imaginárnych tónoch sa sám necháva po celý život milovaným Polzentalom.