Knižka, ktorá s ohľadom na tému dejín skúma tradované koncepcie skúsenosti a času, je pôvodne prednáškou z r. 1957 určenou pre dialóg medzi teológmi a fyzikmi. Picht v nej vychádza z pojmu skúsenosti najmä u Aristotela, aby potom ukázal, ako je aj koncepcia objektívnej skúsenosti v novovekej vede stále zakorenená v tradícii gréckej ontológie. Rozborom Kantovho poňatia skúsenosti a času ukazuje, ako je aj tu - rovnako ako v aristotelskej koncepcii zóon logon echon - človek pochopený v poslednom čase nedejinne. Pichtovi ide o prekonanie negácie dejín spojené s touto tradíciou: skúsenosť dejín nemožno vtesnať do takých foriem skúsenosti, v ktorých sa skutočné dejiny potláčajú. Odtiaľ potom vzniká aj potreba nového poňatia času a pravdy – čas už nie je reprezentáciou bytia, ale je sám bytím, ktoré sprítomňuje nastávajúcu budúcnosť, a pravda už neznamená zachytenie toho, čo je stále a mimo času, ale sama má dejinnú povahu.