Korešpondencia básnickej dvojice Holan-Zedníček z rokov 1940-1977: 240 listov, doplnených poznámkovým aparátom, bohatou obrazovou prílohou, doposiaľ nepublikovanými básňami a doslovom Miloša Doležala.
Ten úvodom píše: „Dejište: dom na pražskej Kampe a zapadnuté vysočinské mesto Hlinsko. Doba: začiatok 50. rokov, dusivý stalinský teror a všadeprítomný strach, vliezli do kuchýň i duší. Aktéri: dvaja českí básnici, Vladimír Holan a Stanislav spojilo bratské priateľstvo.Jedno z najvrelejších v českej literatúre 20. storočia.Smiali sa aj stonali.Boli si navzájom ako chudobní svetlonosi v temnej noci, ktorí si na cestu kresajú iskry. pri našich hovoroch / Svetielko rozžíhali / že zhasnúť ich môže dych.' Vladimír Holan, rok narodenia 1905, Stanislav Zedníček o deväť rokov mladší, Holan zomrel v roku 1980, Zedníček o dvadsaťdva rokov neskôr. a pochovaný so štátnymi poctami.Ten druhý vidiecky plachý, básnicky subtílny, anjelsky čistý, ktorý za svojho života vydal štyri útle zbierky a ktorého podstatná časť tvorby stále zostáva v rukopisoch, celoživotný outsider, ktorý postupne rezignoval na verejnú prezentáciu, väzeň ktorého pohrebu sa zišla sotva hŕstka priateľov.Dve postavy zdanlivo protikladných svetov i životov, ktoré sa osudovo stretli a spoločne kráčali tiesňavami 50. rokov, z ktorých trčal ,vzduch blázinca, samé výstrely a rakvy' a kedy je ,len tesne / míňalo ."