Po česko-anglickom vydaní (1997) vyšlo v roku 2009 všetkých 154 sonetov v preklade Martina Hilského prvýkrát samostatne. Zväzok pripomenul významné shakespearovské výročie: štyristo rokov, čo Shakespearove Sonety vyšli tlačou prvýkrát. Druhé, revidované vydanie.

V poznámke prekladateľa Martin Hilský píše:
V čom teda vlastne spočíva výnimočnosť a originalita Shakespearových sonetov? Zdá sa, že predovšetkým v tom, že Shakespeare bol, na rozdiel od veľkej väčšiny ostatných autorov sonetov, predovšetkým dramatický a divadelný básnik. Ona komôrka či básnický priestor shakespearovského sonetu, čo meria na šírku päť stôp a na výšku štrnásť riadkov, je vlastne malé shakespearovské javisko a každé slovo v ňom je herec a každý verš potom divadelný part. A na tomto stiesnenom, presne vymedzenom priestore, na tomto malom javisku sveta Shakespeare predvádza, čo vie. (...) Práve v tomto neobyčajne širokom registri emócií a vášní, v takmer všeobsiahlej skúsenosti lásky spočíva originalita Shakespearových sonetov predovšetkým.
Shakespearove Sonety sú knihou dobrej lásky, ale aj lásky bolestnej, ba mučivej, vypovedajú o láske erotickej i platonickej, o láske vernej i nevernej, o láske rýdzej aj o láske zrádzanej a neustále zraňovanej, o láske sebeckej, ale tiež a sebapopierajúci, o láske, ktorá dokáže všetko dávať a nebrať nič. (...) Každý Shakespearov sonet možno chápať ako rozhovor či ako list vo veršoch, celú jeho sonetovú zbierku ako básnickú korešpondenciu. Žiadne Veľké Umenie, v ktorom hovorí Bard či Klasik. Skôr príležitostná poézia, akési básnické listy. Tak trochu sviatočná shakespearovská pošta. Žiadne veľké myšlienky, žiadne večné pravdy. Len paradoxy konkrétneho bytia.<\i>