Prítomnosť Čechov a Slovákov zaznamenávame na samom juhu afrického kontinentu v priebehu niekoľkých posledných storočí. Sú medzi nimi cestovatelia (napr. Emil Holub), alebo misionári (Georges Schmidt či Zdeněk Čížkovský). Najsilnejšia migrácia do Juhoafrickej republiky sa však udiala po auguste 1968, keď z Československa odišlo okolo päťtisíc ľudí. Osudové príbehy niektorých z nich autor osobne zaznamenal a teraz ich predkladá v tejto publikácii.

Životné príbehy krajanov žijúcich v Južnej Afrike sú neprebernými variantmi nielen veľkého dobrodružstva a zžívania s exotickou prírodou as úplne odlišnými civilizačnými návykmi v pestrej zmesi národov, národností a etník. Nájdeme preto vo výkladoch Čechov a Slovákov skúsenosti s búrsko-britskou rivalitou pri ovládaní prírodného bohatstva a pri spravovaní celej krajiny. Osloví nás zážitky z pracovných kontaktov s farebným a černošským obyvateľstvom. Výpovede Čechov a Slovákov približujú správanie nielen známych Zulov, ale ďalších skupín používajúcich bantuské jazyky tsonga, pedi, venta, sotho, tswana, swati, xhosa, zulu a ndebele. To všetko potom prináša exkluzívne informácie o živote síce naplnenom počiatočným utrpením po úteku z komunistickej totality, ale zároveň je to svedectvo o živote, ktorý postupne nadobúdal na svojich kvalitách. Tieto kvality sa ale rodili taktiež v totalite, ktorú predstavoval juhoafrický apartheid. Apartheid po práve odsudzovaný celým demokratickým svetom ako neakceptovateľné spolužitie rôznych rás a národností, bol vnímaný mnohými Čechoslovákmi ako totalita viac ako podobná tej československej. Tu však v spoločnosti Juhoafrickej republiky nachádzali Česi a Slováci množstvo šancí pre sebarealizáciu, ktorú doma v Československu nemali.