Ludwig Wittgenstein (1889-1951) je jedným z najvýznamnejších filozofov 20. storočia a jeho dielo podstatným spôsobom premenilo a stále ovplyvňuje analytickú filozofiu. Väčšina čitateľov jeho spisov pozná tzv. raného a neskorého Wittgensteina, stelesnené v dvoch hlavných prácach, ranom Logicko-filozofickom traktáte a neskorších Filozofických skúmaniach. Prechod medzi raným a neskorým Wittgensteinom bol však pomerne dlhý, zložitý a nejednoznačný, av niektorých bodoch viedol blízko konkurenčných filozofických tradícií, najmä fenomenológie.
Fragmentárne a kryptické Wittgensteinove texty sa vzpierajú jednoduchému a jednoznačnému výkladu; aj preto vo svete vychádza množstvo interpretačných prác. V našom prostredí doposiaľ systematická výkladová monografia Wittgensteinovi venovaná nebola. Prítomná práca sa sústreďuje práve na tzv. "stredné", prechodové obdobie s jeho unikátnymi "fenomenologickými" intuíciami: na úlohu "fenoménov", ktoré vedú a určujú logickú formu jazyka vypovedajúceho o svete, na rozbor foriem farby, priestoru a času, ktoré sú nevyhnutným predpokladom zmysluplnej skúsenosti, tj skúsenosti artikulovanej zmysluplným jazykom, alebo na úlohu situovaného aktéra. Obrat k neskorému Wittgensteinovi sa tak ukazuje nie ako jednoduché odmietnutie traktátovskej koncepcie, ale ako zložité nahliadnutie toho, že pokus o opravu traktátovského rámca "fenomenologickými" prostriedkami nebol úspešný. Normativistické myšlienky Modrej a hnedej knihy a Filozofických skúmaní sú však v nejednom ohľade predznamenané už v rukopisoch Wittgensteinovho „stredného“ obdobia.