Korešpondencia profesorov Františka Michálka Bartoša a Amedea Molnára začína listom dvadsaťjedenročného Molnára v roku 1944 a uzatvára ju Molnárov list napísaný deväť dní pred Bartošovým úmrtím v roku 1972. Vo svojich listoch historici komentujú svoje bádanie evanjelickej teologickej fakulte a občas aj suchým humorom glosujú politickú situáciu. V korešpondencii sa mihne rad kolegov i známych osobností, vrátane Jána Patočku, často v listoch oboch pisateľov vystupujú ich fakultní kolegovia, najmä Rudolf Říčan a Luděk Brož alebo obdobne zameraní bádatelia, ku ktorým patril najmä Bohuslav Souček a Jan Blahoslav Čapek. Tu a tam sa v listoch vynorí aj mladší historici, najmä Pavel Spunar, Anežka Schmidtová-Vidmanová, Jana Nechutová, Jiří Kejř, Jaroslav Eršil či Josef Tříska a ďalší. Riadky oboch pisateľov svedčia o vzájomnej úcte, bádateľskej vášni a rastúcom, hlbokom priateľstve.