Iónske archaické kozmológie patria medzi najstaršie výklady univerza. Predstavujú poňatie Zeme, neba a nebeských telies, ktoré predložili na začiatku filozofie v 6. storočí pred Kr. iónski myslitelia: Miléťania Thalas, Anaximandros a Anaximenés, ďalej Xenofanés z Kolofónu a Herakleitos z Efezu. Kozmológia iónskych archaických mysliteľov však môžeme spoznávať takmer výhradne až z referátov neskorých autorov. Napriek tomu, že ich nemožno dostatočne rekonštruovať, je možné poodkryť niektoré spoločné prvky. Z nich vystupuje najmä meteorologická povaha týchto koncepcií. Vznik nebeských telies bol obvykle vysvetľovaný v súvislosti so zapálením vyparovanej vlhkosti. Nebeské telesá boli následne popisované v analógii s meteorologickými javmi a mali obiehať iba nad Zemou. Predkladaná kniha však poukazuje na to, že meteorologická povaha iónskych archaických kozmológií a obehy nebeských telies iba nad zemským povrchom sú sprievodnými znakmi Zeme, považované za dolnú dimenziu celého univerza. Podľa tejto koncepcie sa od povrchu Zeme smerom nahor prestiera oblasť neba a priestor celého univerza sa rozkladá iba medzi nebom a Zemou. Od tohto prevládajúceho výkladu sa odlišovala Anaximandrova kozmológia, ktorá v iónskej tradícii 6. storočia pred Kr. predstavuje výnimku. Súčasne možno súdiť, že iónske archaické kozmológie stáli na začiatku vývoja, ktorý môžeme v predsókratovskom období sledovať. Kozmológia 5. storočia pred Kr. boli totiž charakteristické najmä poňatím nebeských telies ako hmotných objektov obiehajúcich aj pod Zemou, ktorá už bola pokladaná za kozmické teleso. Príčinou daného vývoja mohla byť Parmenidova formulácia nebeskej sféry, v kozmologickom zmysle vychádzajúca z Parmenidovho pravého súcna ako všezahrňujúca jednoty všestranstva. Z nej bola ďalej odvodená predstava priestoru okolo guľovej Zeme. Pokiaľ nebeská sféra a guľový tvar Zeme boli výsledkom rozumovej špekulácie, práve v jej dôsledku postupne zanikla aj iónska archaická vnímavosť sveta.