Odkiaľ čerpať nádej v zdevastovanej cynickej súčasnosti? Sme v nej sami? Môžeme obstáť len na úkor ostatných? Vzostup politiky identity zakryl v posledných dekádach univerzálnu ašpiráciu emancipačných snáh. Pôvodný príspevok k teórii radikálnej politiky, ktorý Klára Lang čitateľstvu predkladá, je sľubným vykročením za tento rámec. Napája sa z emancipačnej tradície odporu proti útlaku a inšpiruje sa predovšetkým tromi prúdmi: anarchistickým, feministickým a postštrukturalistickým. Na ich základe sa do centra pozornosti novej radikálnej politiky dostáva telesnosť – tá je vlastná každému, preformuje budúcnosť, utvára ju tu a teraz. V trhline medzi zlyhavejšími pokusmi o oslobodenie človeka sa opäť potvrdzuje staré povedomie, že vízia nového sveta musí byť v súlade s metódami, ktorými sa oň usiluje. Telo sa stáva našou politickou zbraňou presahujúcou subjekt-objektovú schému: je súčasne oslobodzovaná a oslobodzuje, je súčasťou kolektívneho procesu rezistencie proti útlaku. Zásadná je pritom experimentácia - rozširuje totiž pole predstaviteľného a dáva vzniknúť novému, ktoré odporuje glajchšaltovaniu a normalizácii. Odovzdanosť systému a údajná danosť náhle korodujú pred prežívanou slobodnou tvorbou a sebatvorbou.
Čítanie Telá ako priestoru anarchistickej rezistencie je osobitným prínosom k premýšľaniu slobodného života v spoločnom súbytí, v ktorom idey slobody, reciprocity, lásky a starostlivosti prestávajú byť prázdnymi slovami a získavajú zásadný význam. V tomto zmysle je aj jeho čítanie „nádejou toho, čo vzniká“.