Zdeněk Zavřel patrí k dnes už trochu zabudnutej generácii architektov, ktorú ťažko poznamenali nezmyselné výkyvy v kultúrno-politickom vývoji povojnového Československa.
Možnosti uplatnenia ich schopností i nadanie boli veľmi obmedzené. Nebolo im, až na malé výnimky, dopriate podieľať sa na viditeľných architektonických míľnikoch svojej doby.
Zavrel sa po ukončení štúdia architektúry a prvých zahraničných stážach dostal do dnes už legendárnej libereckej Škôlky SIALu.
V depresívnych rokoch normalizácia odišiel do Holandska, kde zažil dobrodružstvo neznámeho emigranta a neskôr sa dokázal v prostredí vyspelej architektonickej veľmoci skvele uplatniť.
Po zamatovej revolúcii pomáhal so zmenami v českom architektskom prostredí na demokratickom základe. V poslednej etape svojho profesného života využil nazbierané skúsenosti a podieľal sa na výučbe mladých architektov na svojej alma mater, pražskej Fakulte architektúry ČVUT, a to aj ako jej dlhoročný dekan.
Zavřelove spomienky vytvárajú unikátnu kroniku zaujímavého profesijného života v širších európskych súvislostiach.