Básne portugalského básnika Joaa Luísa Barreta Guimaraesa sú, ako sám hovorí, otázky, ktoré kladie čitateľom. Pri čítaní jeho poézie skutočne máme pocit, akoby sme sa s autorom len tak rozprávali. Zbierka básní Tulák totiž plynie prirodzene ako rozhovor, niekedy úplne obyčajný, o každodennom živote, inokedy milostný, chvíľami dojemný, často filozofický. Je to rozhovor o nastavení sveta, o krehkosti a konečnosti života a nekonečnosti lásky. S úplnou prirodzenosťou a trochou irónie hovorí o smrti, o starnutí, ale aj o zbytočnom živote v klamstve, o alibizme a zbabelosti. Je to rozhovor s tulákom, potulným rytierom, ktorý cestuje svetom, časom aj vo svojich spomienkach. Vedie nás do dnes už opusteného koncentračného tábora, do rozbombardovaných budov na Balkáne, ale aj za parížskymi prostitútkami a do portugalských nevestincov. Čo núti tuláka k večnému putovaniu? Hľadanie niečoho iného, nového, ale aj túžba po nájdení stability, po pochopení konečnosti. S každou cestou, s každým lúčením vyvstáva aj otázka návratu. Nič nebude tak, ako bolo, všetko plynie a mení sa, aj keď to tak napríklad na prvý pohľad nevyzerá. Práve o hľadaní vlastnej cesty, o hľadaní seba samého môže byť táto kniha. Rovnako tak o strachu z plynutia času, o nevyhnutnosti konca. Barreto Guimaraes nám ale rozpráva aj o nekonečnosti a nezničiteľnosti ľudského priateľstva a lásky, o dôležitosti empatie a súcitu. Pretože nakoniec je to jedine láska, ktorá donúti tuláka zakotviť, nájsť si svoje miesto vo svete a prekonať strach z pominuteľnosti: "Len láska zastavuje čas, len v nej pretrvá tá záhada (hádžeme neforemné kamene a jazero nám vracia kruhy)".