Monografia sa zaoberá rôznymi vymedzeniami národa v českom prostredí v období od konca napoleonských vojen do roku 1895. Vyberá ich a interpretuje ich z perspektívy etického národa, ktorý predstavuje vedome prijatú úlohu prekonať prírodne danú partikularitu (etnikum) a nahradiť ju mravne a slobodne vytváraným a humanity, eventuálne kozmopolitizmu. Prvá časť textu sa sústredí na dve romantické prevedenia etického národa. Skoršie, jenským romantizmom inšpirované poňatie súvisí s českoslovanským národom, ako sa ustanovil v prešporskej priateľskej skupinke (Šafárik, Palacký, Kollár) na prelome a na konci druhého decenia 19. storočia. Iné poňatie národa vypracoval Palacký vo svojich historických dielach analogicky s nemeckými liberálne nacionalistickými historikmi (Gervinus, Dahlmann). Samostatná kapitola sa potom venuje Palackému pokusu o transformáciu tohto pôvodne apolitického poňatia národa pre politické výzvy rokov 1848/49. Záverečná časť monografia analyzuje dva prípady realistického etického poňatia národa formulovanej HG Schauerom a TG Masarykom.