Dagmar Urbánková sprítomňuje vo svojej próze Umrel Brežnev sledom spomienkových záznamov všednodennej mágie detstva a dospievania. Dôvtipne zaostrenými a farbisto vykreslenými pohľadmi na zážitky, ktoré sa z triezvej perspektívy dospelosti hrozí stať len blednúcou spomienkou, Urbánková hravo a hutne postihuje príznačné rysy jednej životnej a zhodou okolností zároveň historickej epochy, v ktorej, ako si všíma, často všetci čo najskôr za sebou.