Už viem, že je vždy možné písať o slnku... Mnohí z tých, ktorí v detstve osireli, boli zanedbávaní alebo odmietaní, bojovali so stratou s ceruzkou v ruke. Prostý akt písania im zmenil príchuť sveta. Nedostatok totiž vyvoláva kreativitu, strata vyzýva na umenie, sirotinec k románom. Život bez činnosti, bez stretávania a bez smútku by bol obyčajnou existenciou bez potešenia a bez snov, ľadovou pustatinou. Vykričať svoje zúfalstvo nestačí, treba hľadať slová, ktoré dajú tiesni tvar, potom ju lepšie uvidíme a ľahšie zo seba dostaneme. Je nutné nešťastie vyjadriť. Písanie vypĺňa priepasť straty. Písať, škrtať, skúšať rôzne slová a roztrhané ja sa zvoľna sceľuje... Vzrušujúca kniha plná svedectva a emócií, v ktorej Boris Cyrulnik opisuje svoje vlastné utrpenie i utrpenie iných, aby nás presvedčil o výhodách predstavivosti, sile snívania a liečivých schopnostiach, ktoré sa skrývajú v písaní.