Kniha analyzuje rolu vedy a postavenie vedca v socialistickej spoločnosti na príklade dvoch významných českých chemikov, Františka Šorma, bývalého predsedu ČSAV, a Otta Wichterleho, vynálezcu kontaktných šošoviek. Obaja vedci, špičkoví odborníci, boli nútení v období studenej vojny neustále vyjednávať so štátnymi úradmi, ktoré sa pokúšali obmedziť ich kontakty so západnou vedeckou komunitou kvôli vtedajšej politickej a ideologickej závislosti na ZSSR. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968 sa museli vzdať svojich vedeckých cieľov a kariéry. V období tzv. normalizácie sa stali „nežiaducimi osobami“ a boli sledovaní Štátnou bezpečnosťou. Pri porovnávaní životopisov oboch vedcov autorka interpretuje ich odborné kariéry ako odlišne zvolené „stratégie prežitia“, umožňujúce aj naďalej pestovať špičkovú vedu cez ťažkosti nastolené režimom.