Život a dielo architekta Vladimíra Karfíka je mimoriadne nielen v ČSR, ale aj vo svetovom kontexte. Slúži na poučenie a vzor nielen architektom, ale všetkým záujemcom a obdivovateľom budovania koncernu BAŤA, ktorému na čele stáli dve osobnosti: Tomáš Baťa (1876 – 1932), zakladateľ a Ján A. Baťa (1898 – 1965), pokračovateľ.

Dielo SPOMIENKY sú základným poučením pre architektúru a pre históriu Európy v dvadsiatom storočí s prihliadnutím na vývoj v USA. Odrážajú tvorbu hlavných prúdov umeleckej a technickej moderny. Pri bližšom pohľade vidíme, že tvorba hlavných tvorcov moderny bola vysoko individuálna. Spomeňme na objavné diela Le Corbusiera, Miesa Van der Roha, Waltera Gropia, na sovietskych konštruktivistov z 20. rokov, alebo na modernistov Karla Honzíka, Jozefa Havlíčka, Oldřicha Tyla, Bohuslava Fuchsa, ktorí vždy vytvárali odvážne individuálny štýl. Zlínska moderna bola však trochu odlišná, pretože sa v nej objavovali aplikácie dvoch dominantných tendencií: funkcie a konštrukcie. Pokročila však aj ďalej, aplikovala v praxi unifikáciu, typizáciu, štandardizáciu a produktívnu ekonómiu. Táto nová tvárnosť bola podporovaná aj tým, že architekti v Zlíne boli nútení pracovať pre obrovský priemyselný koncern, kde veda, technika a ekonomika hrali hlavnú úlohu. Tomáš Baťa, zakladateľ rád hovorieval: „Sú tri hodnoty, ktoré si najviac vážim – čas, veda a technika. Najdôležitejší je však čas – keď ho zanedbáme – tak veda a technika budú už zastarané, teda menejcenné alebo bezcenné“. Tak sa mohlo stať, že 5etážové budovy boli postavené za 6 mesiacov.
Vladimír Karfík prišiel do zlínskej projekčnej kancelárie v apríli 1930 z Chicaga, kde bol tri roky zamestnaný vo veľkých projekčných firmách, z toho takmer polovicu doby u slávneho Franka Lloyda Wrighta. Objavil ho budúci šéf Ján Antonín Baťa, ktorý tu otváral 14 predajní obuvi. Po tragickom skone nevlastného brata Tomáša (+1932) stál osobne na čele firmy BAŤA v rokoch 1932 až 1939, kedy bol nútený emigrovať cez USA do Brazílie.
Vl. Karfík nastúpil do projekčného oddelenia koncernu, kde projekčné programy boli niekedy obrovské. Budovali sa ďalšie mestá a továrne v ČSR: Otrokovice, Napajedlá, Zruč n. Sáz., Třebíč, Sezimovo Ústí, na Slovensku Batizovce a Partizánske. Tiež veľké priemyselné celky v zahraničí. Volajme aspoň tie najväčšie: Batanagar v Indii (20 000 zamestnancov), East Tilbury v Anglicku (12 000 zamestnancov), Olmuth v Nemecku, Möhlin vo Švajčiarsku, Best v Holandsku, Hellocourt vo Francúzsku, Batavia v Kanade, Borovo v Juhoslavii a Belcamp v USA. Všade firma prekonávala zahraničnú konkurenciu nielen vedeckou a technickou úrovňou, ale aj ekonomickými systémami.
Vladimír Karfík, hoci stál na čele projekčného oddelenia, napriek tomu vždy pracoval aj na niektorom vlastnom projekte. Najzaujímavejšou stavbou bola pre neho administratívna budova č.21, kde sa podarilo realizovať, na svoju dobu, niektoré novinky: klimatizáciu, montážne priečky, ale prevažne tzv. kancelársky veľkopriestor, šéfovu pojazdnú kanceláriu vo výťahu, umývanie okien zvonku pomocou výťahu a pod. Bola to v tejto dobe najvyššia budova v Európe. Stavby Vladimíra Karfíka uvádzame podrobne v knihe. Ide celkom cca o 95 realizovaných stavieb v celom svete.

Zo Zlína r. 1946 odišiel na novo zakladanú Fakultu architektúry v Bratislave. Tu pôsobil až do roku 1979 a podieľal sa na stavebnej činnosti Slovenska nielen ako vysokoškolský pedagóg, ale aj ako praktík pri vytváraní väčšiny základných architektonických zámerov krajiny. Zúročil všetky svoje doterajšie odborné a vedecké metódy, navštevoval cudzie krajiny, zaradil so svojou tvorbou medzi popredných svetových architektov. Za svoju činnosť dostal rad ocenení v Európe aj USA. Rozšírená reedícia sa venuje najmä obdobiu od roku 1946.

Bohatú architektonickú a pedagogickú činnosť ukončil pracovným pobytom na MALTE, kde pôsobil ako profesor na Fakulte architektúry v La Vallete, viedol projektové oddelenie pre výstavbu a pôsobil ako osobný konzultant v úrade prezidentky Malty v rokoch 1979 – 1983. Od