Max Frisch (1911-1991) švajčiarsky dramatik a prozaik svetového formátu si v určitých etapách života písal aj denníky. K najzaujímavejším najmä z dnešného pohľadu patrí tzv. druhý denník (Denník 1966-1971, vyd. Archa 2014) a tieto v roku 2014 (zhodou okolností 25 rokov po páde Berlínskeho múru) vôbec po prvýkrát zverejnené denníkové zápisky z rokov 1973-1974 zo spisovateľa pobytu. Popri zmienkach o každodennom živote obsahuje esejistické úvahy, náčrty budúcich poviedok a najmä charakterizácia mnohých spisovateľov z oboch strán múru. V zamysleniach o sebe samom sa hľadanie identity Frischových literárnych postáv (Stiller, Walter Faber, Gantenbein) posúva v konkrétne hľadanie identity vlastnej (beletristicky v rovnakom čase spracovanej v Montauku alebo v poviedke Človek sa objavuje v holocéne) av hľadaní spôsobu, ktorým človeka formuje miesto a priestor, v ktorom práve žije. Svoj záujem a zvedavosť sústreďuje aj na zónu východného Berlína. Popisuje s neobyčajnou vnímavosťou svoje pozorovania tamojších vzťahov v spisovateľských a intelektuálnych kruhoch aj život na ulici a snaží sa preniknúť do politických zákonitostí jemu neznámeho sveta.
Berlínsky diár, ktorý mohol byť na základe autorovej poslednej vôle rozpečatený až 20 rokov po jeho smrti, sa dnes z hľadiska pohľadu na ľudskú i spisovateľskú osobnosť Maxa Frischa aj z hľadiska literárne politickej histórie stáva jedným z jeho najdôležitejších diel.
Frische východ fascinoval: Nebolo v ňom nič z naivnej romantiky západných ľavičiarov vtedajších rokov. A on ako Švajčiar mal tú výhodu, že stál mimo nemecko-nemeckú predpojatosť. Jeho postoj spočíval v kladení otázok av počúvaní, jeho pohľad bol neúplatný, záujem pravý a názor obozretný. Thomas Strässle

Ukážka: Berlín: Pocit vzduchoprázdna, široké ulice, príjemne sa jazdí autom; keď človek vystúpi a ide pešo, má všade pocit, že toto tu nie je Berlín. Aj napriek svojej šírke sú to isté vedľajšie ulice, ktoré dokonca ani nevedú do žiadneho centra, nanajvýš do elegantnejších štvrtí; banky a reštaurácie (medzinárodné) centrum nevytvoria. Akadémia výtvarných umení a ďalšie pokusy o oživenie, všeličo sa podniká, všetko trochu chce, aby to nevymizlo z dejín.
Príležitostne sa čudujem, že mi bude šesťdesiatdva. Telesne vôbec nepociťujem, že o pár rokov bude koniec. Ako pohľad na hodinky: To už je toľko?

Na tej stene sa nič nezmení, ak si tu návštevníci budú pripadať ako v groteske. Max Frisch: Z berlínskeho diára