Kniha je monografickou štúdiou životnej dráhy Émila Benvenista (1902-1977) skrze pojem zmyslu (sens).
Za použitia metodologických postojov vyvinutých K. Koernerom sa venuje teoretickým východiskám Benvenistovho myslenia v parížskej škole (A. Meillet a M. Bréal), pražskej škole (R. Jakobson a V. Skalička) a kodanskej škole (texty z roku 1939). Následne sa venuje Benvenistovu konceptu lingvistiky príhovoru (discours) a súvisiacim pojmom "sémiotika a sémantika", resp. "sémiotické a sémantické" (le/la sémiotique, sémantique), "vypovedanie" (énonciation), "privlastnenie" (appropriation) a "hierarchia systémov" ako miesta, kde sa zmysel rodí.

Sú rozlíšené dva významy pojmu zmyslu a upozorňuje sa na problémy vzniknuté z ich konfúzie. Na základe skúmania rukopisných a archívnych zdrojov je ďalej skúmaný vplyv L. Hjelmsleva, R. Jakobsona, JL Austina, Ch. S. Peirce a V. Skaličky na Émila Benvenista.

Reflexia identity v čase vo francúzskom myslení je použitá ako východisko pre štúdiu podobností medzi myslením É. Benvenista a J. Derridy, najmä vzhľadom na pojem écriture.
Krátka štúdia Benvenistovho významu pre "štrukturálnu analýzu rozprávania" (R. Barthes, T. Todorov) ukazuje jeho význam v dejinách francúzskeho štrukturalizmu.