Obyvatelia hanáckej Bedihošte poznali Antonína Pospíšila ako slušného, príčinlivého človeka, ktorý miloval svoju manželku. K svojej smole však vyženil ťažko problematického svokra, s ktorým so ženou zdieľali domček. Desiatky rokov tyranovi ustupovali. Zmenilo sa to 16. marca 2016. „Moja Hana sa mi medzi vzlykmi zverila, že ju otec doma napadol. Hľadal noviny, vybehol na prvé poschodie, jačal ako šialenec. Svoju dcéru narval k radiátoru, koleno jej vrazil do brucha a oboma rukami ju začal červenať. V poslednej chvíli chytila nejakú silu a zavolala „otec“. On sa potom trochu spamätal a tlak povolil.“ Tieto riadky napísal dnes už sedemdesiatročný Antonín Pospíšil novinárke Ivane Karáskovej z breclavskej väznice, kde si odpykáva trinásťročný trest za vraždu. V mnohých ďalších listoch detailne vysvetlil, akému psychickému teroru boli doma vystavení. Potom, čo svokor zaútočil na svoju dcéru aj fyzicky, sa už senior neovládol. Zvolil však najhoršie z možných riešení. „V mozgu mi niečo prasklo a ja som natiahol pištoľ. Strelil som Ľudovíta do spánku. V amoku, ktorý ma pohltil, som nabil, pristúpil k nemu z druhej strany a znovu strelil.“ Zápisky odsúdeného autorka doplnila o dokumenty zo súdu, výpovede blízkych či názory odborníkov. Tragický príbeh obyčajnej vidieckej rodiny vo všeobecnejšej rovine odhaľuje príznačnú neschopnosť postaviť sa domácemu násiliu. Zároveň borí zažitú predstavu o tom, kto je schopný zabiť.