Autorka knihy by mohla mať dostatočné dôvody na to, aby pochybovala o existencii nejakého rozumného vyššieho plánu. Vyrastala vo svete, ktorý rozpadom rakúsko-uhorskej monarchie stratil všetku priestorovú a časovú orientáciu. V útlom veku bola vrhnutá do najhoršieho mysliteľného zla, do nacistického teroru, a po skončení vojny vyhnaná s dvoma deťmi z toho posledného kúska domácej istoty, ktorý pretrval. Tak ako milióny iných v tomto ničivom chaose pozná však Eleonore Schönbornová len jeden smer - vpred. Vie, že musí vziať všetko do vlastných rúk. Učí sa osudu nevzdorovať, ale prijímať ho. S odvahou, nádejou a dôverou v Boha.