Ešte raz sa pokúsiť zachytiť tú nevysvetliteľnú radosť pri pohľade na kvitnúci strom, hory proti svetlu, bystrinu na úpätí skál; to nejasné volanie, ktoré prinúti zastaviť sa a počúvať; ten pocit, že sa svet ako otvorí, nepanuje smrť, všetko drží pohromade, svieže, ako dievčatá v tanci na Botticelliho obraze. To je snahou starnúceho básnika: na svojich potulkách alpskou krajinou slovami uchopiť ony okamihy prízemnej transcendencie, tu a teraz, a nie mimo nášho sveta.

Francúzsky básnik švajčiarskeho pôvodu Philippe Jaccottet (nar. 1925), známy u nás už z výboru Myšlienky pod mrakmi a iné básne (Torst 1997), sa vo svojich neskorých básnických prózach Zošit zelene (1990) a Po mnohých rokoch (1994) reflektovanie priliehavosti básnickej reči vyjadriť svoju transcendentálnu skúsenosť skutočnosti. Autor zaradený k tzv. kritickému lyrizmu tu v písaní, striedajúcim pasáže raz viac úvahovej a raz viac básnickej, necháva nahliadnuť do procesu tvorby, ktorá sa úzkostlivo stráži lacnosti a falošnosti. Sledujeme básnikovo živé myslenie, ktoré postupuje od jedného básnického obrazu k druhému, skúša ich, zavrhuje, obmieňa – berie ich nie ako estetický cieľ, ale ako krok v približovaní sa k skutočnosti, na konci ktorého je ticho. - Preklad Lucie Koryntová. - Vychádza za podpory Ministerstva kultúry SR a Nadácie Český literárny fond.