Zu je učiteľka klavíra. Býva v jednej z tých neobyčajných víl v ešte neobyčajnejšej bratislavskej ulici menom Palisády. Tá vila je celý jej svet. Ak povieme, že Palisády sú ulice, potom sa vystavujeme smrteľne nebezpečnému zjednodušeniu.
Snáď hranice svetov, mesto v meste. Najpravdepodobnejšie však nenápadná živá tepna metropoly. Žilka plná krvi, bez obchodov a lákadiel obchodných tried, zato však plná mágie i konvenčného realizmu, stačí neobratne pritlačiť a vzdychy vzrušenia i obyčajné dýchanie prestávajú existovať. To sú Palisády, do ktorých je zasadené rozprávanie o Zu a jej priateľoch.
Zu je slepá, to len tak mimochodom. Funkcionalistickú vilu, ktorej tvary pozná Zu naspamäť, by rád premenil na prosperujúci hotel Alte. Je totiž developer, to sú tí, ktorí niečo rýchlo kúpia, aby za rohom to isté so ziskom predali. A ako to už býva, Zu sa do Alteho zamiluje. Katastrofa alebo aspoň zápletka je na svete.
Lavrík je majstrom rozprávania. Divoká fantazijnosť ide ruka v ruke s moderným jazykom a schopnosťou rýchlych (filmových) strihov. Autor je tvorcom súdobého jazyka bez toho, aby vypadol z deja a slová by sa mu zaškrtávali v mäsomlynčeku nekontrolovaného automatizmu. Slovenská kritika sa zhodla, že Lavríkov román je predovšetkým poctou slovenčine. Český čitateľ má unikátnu príležitosť – čítať knihu, ktorú do „bratského“ jazyka previedol sám autor. Ako vyhlásil, tak naposledy, pretože preklad pre neho bol písaním „novej knihy“. Zu je slovenský román, ktorý môžeme čítať po česky v pôvodnom znení.