Nová básnická zbierka Milana Ohniska sa môže javiť ešte menej ukotvená v takzvanej realite ako jeho predchádzajúce knihy, možno je to ale práve naopak, možno plne vychádza z odžitého, spoznala už plachých zlodejov pliecka a odhalila všetky falošné sviečkové života. Možno sa na to len hrá.
Jej vtip je bezlimitný a řeřavý, jej smútok práve taký, obaja hľadia do priepasti prázdnoty, odkiaľ sa šíri ľadový závan. Ohnisko ukazuje, že sebe a človeku sa dá nekonečne smiať, stále ďalej, pokojne trochu šialene. Že to jediné by snáď mohlo k niečomu byť. Olga Stehlíková