Zdeňka Šestáka, narodeného v Citoliboch roku 1925, pozná hudobný svet najmä ako objaviteľa tzv. citolibskej skladateľskej školy. Šesták je však aj autorom početných komorných, zborových, koncertantných a symfonických diel. Ako skladateľ bezprostredne nadväzuje na hudobnú avantgardu prvej polovice minulého storočia a je typom neoklasika, vedome čerpajúceho z tradícií európskej hudby posledných päťsto rokov. Monografia líči príbeh Šestákovho života i jeho úsilie o rozoznanie citolibských objavov, jej chrbticou je však sama Šestákova hudba. Autor vo svojich interpretáciách nesleduje len vývoj kompozičných postupov. Na základe svojho najhlbšieho presvedčenia, že hudba je predovšetkým jazyk, sa snaží rozkryť jej oznámenia a posolstvá, ako aj motivácie a impulzy, z ktorých sa hudobné dielo zrodilo. Preto sa v knihe odvíja príbeh života a príbeh hudby ako dve paralely, ktoré sa vzájomne zrkadlia: symfonikom sa Šesták stáva, po dlhých rokoch zrenia, v rozhorčení nad inváziou roku 1968; veľké zborové cykly skladateľ komponuje po skúsenosti so speváckym zborom, ktorý založil v Citoliboch zo vzdoru voči normalizačnej letargii; téma času a konečnosti sa v jeho tvorbe objavuje s bilancovaním stredných rokov; antickú inšpiráciu v jeho diele prebudil už Ján Patočka za univerzitných štúdií.