Šumava: Pôsobí ako melancholická pieseň, ktorá sa mocne dobýva do nášho srdca. Monotónne a večne rovnako pred nami ležia les a ponuré močiare a rozprávajú nám epopej, už zrejme nie je rovné, epopej o zaniknutom a zanikajúcom pokolení obrov, ktoré vychovala príroda a ktoré kruto zničila. Tak znie pieseň, a ak máš pozorné ucho, počuješ jej tóny, a ak dokážeš čítať, potom ti pôda otvorí knihu plnú poučenia, knihu o nesčíselných listoch.