Kniha je prvou súhrnnou prezentáciou Hiebelovej tvorby. Popri zhromaždení a zhodnotení doterajších poznatkov zahŕňa najmä aktuálny archívny výskum a podrobnú dokumentáciu a rozbor maliarskeho diela. Maliar Johann Hiebel (1679-1755), pôvodom zo Švábska, bol jedným z radu umelcov cudzieho pôvodu, ktorí sa trvalo usadili v Čechách a významne zasiahli do vývoja českého barokového umenia. Keď koncom roku 1707 dorazil do Prahy, s povesťou maliara fresiek školeného u slávneho Andrea Pozza, objavil sa možno povedať v pravej chvíli na pravom mieste. Onedlho začal pracovať pre najvýznamnejších stavebníkov v Čechách, predovšetkým pre poriadok Tovaryšstva Ježišovej českej provincie, pre ktorého kostoly, kaplnku a knižnicu namaľoval svoje najvýznamnejšie fresky. Pôsobil však aj vo vzdialenom Rastatte, kam bol angažovaný markrabenkou Baden-Badenskou. Hiebel bol už svojimi súčasníkmi vysoko cenený ako maliar špecializovaný na nástropnú freskovú maľbu s uplatnením bravúrne zvládnutých prvkov architektonického iluzionizmu (archívne údaje ho stavajú na zárobkovom rebríčku hneď za najbohatšieho maliara svojej doby Václava Vavrinca Reinera).
Hoci je pravidelne pripomínaný už v edíciách staršej umeleckej historiografie, monografické spracovanie jeho diela doposiaľ chýbalo.