Kniha pojednáva o dlhodobo neprávom zabúdanej a prehliadanej pražskej nemeckej matematickej komunite, ktorá patrila v prvej tretine 20. storočia k európskej špičke. Analyzuje vývoj výučby matematiky na Nemeckej univerzite v Prahe od jej vzniku v roku 1882 až do jej tragického zániku v roku 1945. Na základe štúdia archívnych prameňov, pôvodných odborných prác, pamätí zúčastnených osobností a sekundárnej literatúry objasňuje komplikované postavenie pražskej nemecky . Zachytáva jej špecifiká vyplývajúce z pražského „génia loci“, naznačuje jej previazanosť s okolitým nemeckým svetom, ukazuje jej vzťahy k našim aj zahraničným odborným spolkom a predovšetkým hodnotí vedecký prínos jednotlivých pražských nemeckých matematikov k rozvoju svetovej vedy.