Kniha historičky umenia Hany Rousovej ponúka obraz umeleckej tvorby mnohokrát až provokatívne odlišný od toho, ako ho poznáme z tradičných dejepisov umenia. Je postavená predovšetkým na vizualizácii neobvyklých spojení maliarskych a sochárskych diel (Josefa Šímu, Františka Drtikola, Vasilija Kandinského, Zdeňka Pešánka) s dizajnom úžitkových predmetov ako slávnych osobností (Sonii Delaunay, Wenzela Hablika, Marianne Brandt), tak aj Marianne Brandt. Prostredníctvom takmer päťsto reprodukcií českej i zahraničnej tvorby ukazuje, že priame aj nepriame medziodborové vzťahy neboli jednosmerné, založené na dominantnej úlohe tzv. vysokého umenia, ako je obvykle predpokladané, ale interaktívne. Autorka na ich demonštráciu zvolila problematiku abstrakcie, a to nielen z hľadiska výtvarného tvaroslovia, ale aj v zmysle iluzívnej manipulácie s realitou, ktorú možno považovať za virtuálny a ideologicky účelovo zneužívaný obraz nenaplniteľných snov a prianí spoločnosti, najmä jej stredných a najchudobnejších vrstiev. Sledovaná problematika o to názornejšie súčasne uvádza čitateľov do sveta zmárnených nádejí a historicky bezpríkladných drám obdobia medzi rokmi 1918 až 1950.