Autorom tejto rozsiahlej štúdie o význačnom českom architektovi Adolfovi Benšovi je architekt a historik Vladimír Šlapeta, skúsený lektor a kozmopolitný nadšenec pre české moderné medzivojnové hnutie, ktorý si prvé uznanie v anglo-americkom svete vyslúžil v roku 1987 svojou publikáciou Czech Functionalis.
Benš bol postupne žiakom Jána Koteru a Jozefa Gočára, v dôsledku toho potom prešiel v dvadsiatych rokoch od českého kubizmu svojej mladosti do konštruktivistickej dospelosti. Benš navrhol a postavil širokú škálu úloh, od návrhov mostov so širokým rozponom až po sociálne obydlia pre zamestnancov spoločnosti Baťa, popri rade kubizujúcich víl pre strednú vrstvu, z ktorých najvýznačnejšia bola Divišova vila (1929-1930). Postavenie tohto diela možno posudzovať aj zo skutočnosti, že bolo čoskoro po svojom dokončení zaradené do klasického prehľadu FRS Yorka, nazvaného The Modern House, ktorý bol prvýkrát vydaný v roku 1935.
Tento štvorposchodový dom, postavený na svahovitom pozemku na okraji Prahy, mal pod svojou vonkajšou asymetrickou formou klasický vnútorný rámec, rovnako ako mnoho ďalších Benšových diel. V jeho hre s Raumplanom so vzájomne previazanými schodiskami a jeho veľkorysom meradle obzvlášť v hlavných priestoroch (predovšetkým vo vstupnej hale, pracovne a veľkej obývacej izbe - jedálni na prvom poschodí) je tiež niečo loosovské. Pre dané obdobie je charakteristické, že tento posledný prvok posilňuje a zdôrazňuje posuvné a skladacie fenetre en longueur v oceľovom ráme. Benšova náklonnosť pre symetricky modulované priečelie je tiež zrejmá v československom pavilóne, ktorý navrhol na účely priemyselnej výstavy v Lutychu v roku 1929 av jeho súťažnom návrhu na československý štátny pavilón pre svetovú výstavu v Paríži v roku 1937, ktorý neskôr realizoval Jaromír Krej.

Benš je však iba jedným z mnohých českých avantgardných architektov, z ktorých všetci by si zaslúžili hlbšiu štúdiu ako je táto. Možno dúfať, že táto práca je iba začiatkom mnohých podobných monografických štúdií, ktoré by prispeli k prehĺbeniu nášho porozumenia tohto neobyčajne bohatého obdobia, ktoré až do dnešných dní zostávalo trochu zanedbané.
Bol to skvelý moment modernity v architektúre, ktorý sa zjavil a dospieval k zrelosti v období od založenia štátu v roku 1918 až do tragického potlačenia občianskej spoločnosti o dvadsať rokov neskôr. V zmysle architektúry v službách verejnosti išlo o krátky zlatý vek, ktorý sa ešte len teraz vracia k našej pozornosti ako večný testament optimistickej a rytmickej tvorivosti.