Román Adriana je pozoruhodný už svojou formálnou stránkou. Titulná hrdinka je od začiatku prítomná len nepriamo - v posmrtných spomienkach a samotný rozprávač, mladý spisovateľ Teodor, ju nikdy nesparil, takže Adrianin príbeh je prevypravovaný hneď v zdvojenej perspektíve: prvýkrát Adrianou mladej spoločníčke Jure, Teodorovej sesternici, podru (dojem prehnanosti reči, ilúzie neskrotného slovného vodopádu sú dokonalé) sprostredkováva čitatelia tzv. komentatívom, slovesným spôsobom nepriamej či nesvedeckej výpovede. To so sebou nesie zvláštny rytmus rozprávania, v ktorom sú dobre zrejmé Juřina nervozita a únava i stále nutnejšia opitosť jej načúvajúceho bratranca: vety sú nebývalo dlhé, zdanlivo nekonečné a neprehľadné, čím môžu českému čitateľovi konotovať s hrabalovskými tirádami, umeleckému naturelu Bohumila Hrabala. Treba podotknúť, že David Bernstein sa všetky tieto naratologické špecifiká bulharského originálu snažil adekvátne vyjadriť aj v českom preklade (z doslovu Marcela Černého).

Spisovateľka, dramatička, prekladateľka a novinárka Teodora Dimova (1960) patrí k najznámejším, najúspešnejším, ale aj čitatelia i kritikou najúznávanejším súčasným bulharským autorom a čoskoro si vydobyla miesto rešpektovanej spisovateľky nielen na domácom poli, ale aj v zahraničí. Jej romány aj drámy sú vydávané nielen v nemecky, anglicky a francúzsky hovoriacich krajinách, ale aj napr. v Chorvátsku, Maďarsku, Macedónsku či Poľsku. Za román Majkite (Matky) získala vo Viedni prestížnu Veľkú cenu východoeurópskej literatúry.