Publikácia, v českom prostredí úplne ojedinelá, približuje jednu z hlavných otázok liturgickej reformy, iniciovanej II. vatikánskym koncilom (1962 – 1965). Zameriava sa na centrálnu časť omšových obradov, ktorá bola už v staroveku označovaná ako „anafora“. Autor sa snaží nielen o pokiaľ možno detailný popis procesu vzniku nových anafor, v rímskokatolíckej cirkvi nazývaných skôr eucharistickej modlitby, ale tiež o analýzu tohto procesu. Vzhľadom na počet týchto modlitebných textov (dnes 13 používaných celosvetovo a ďalších viac ako 10 lokálne; v minulosti niekoľko stoviek až niekoľko tisíc v rámci liturgických experimentov) sa analýza musela sústrediť len na vybrané teologické otázky: hlavné obsahové dôrazy, vzťah medzi obsahom a štruktúrou, trinitárne a pneumatologické hľadisko, aklamácia, jazyk teologických formulácií. Čítanie knihy môže byť zaujímavé a obohacujúce aj preto, že na 70 stranách príloh umožní zoznámiť sa s prekladmi niektorých analyzovaných anafor z celého sveta.