Duchovné tradície Blízkeho východu poukazujú na to, že na každú vetu svätých učení treba nazerať aspoň z troch hľadísk: intelektuálneho, metaforického a univerzálneho (alebo mystického). Z prvého zvažujeme vonkajší, doslovný význam, z druhého skúmame, akým spôsobom sa nám príbeh môže stať podobenstvom pre náš život alebo život spoločnosti. Z tretieho dospievame k prežitiu pravdy, na ktorú skúmaná veta Písma mieri. Tu musíme ísť až za slovné pochopenie a obsiahnuť aj bezeslovnú skúsenosť, na ktorú živé slová mystikov ukazujú. Pre mystika z Blízkeho východu, ako bol Ježiš, sa tieto hľadiská navzájom nevylučujú. Je preto dobré mať na pamäti všetky možné významy posvätných slov modlitieb a nechať ich na seba pôsobiť.

Podľa Fabre d'Oliveta spočíva tragédia moderných prekladov biblie cez gréčtinu, jazyk úplne odlišný od hebrejčiny a aramejčiny Ježišovho pôvodného jazyka, v dôslednom oklieštení mnohých významových rovín jednotlivých výrokov iba na materiálne a úplne konkrétne pojmy. Na rozdiel od gréčtiny nemá aramejčina žiadnu ostrú deliacu čiaru medzi prostriedkom a účelom, medzi vnútornou kvalitou a vonkajším konaním. Svojvoľné hranice medzi "rozumom", "telom" a "duchom" tu vôbec nie sú prítomné. Neprirodzené vzájomné odlúčenie Boha, prírody a človeka, neznáme ľuďom, ktorí žili zviazaní so zemou, sa vplížilo aj do nášho jazyka. V porovnaní s gréčtinou a našimi modernými jazykmi poskytuje aramejčina plynúcu a celostnú víziu kozmu.

Preklad Otčenáša, Blahoslavenia a troch ďalších Ježišových výrokov z evanjelií z aramejčiny, pôvodného Ježišovho jazyka, zaobstaral Neil Douglas-Klotz. Originálny aramejský text, komentáre a modlitby tela. Predslov Matthew Fox.